Odvážna nezhoda s otcom navždy zmenila smer jeho života, ale jeho veľké futbalové ambície napokon Bruna Fernandesa priviedli až na Old Trafford. Chýbajúce financie, náročné začiatky v Taliansku i násilie v Portugalsku - aj to sprevádzalo záložníka jeho náročnou cestou medzi futbalovú elitu.
Portugalsko za posledné desaťročie ťažko zasiahla finančná kríza. Výsledkom bolo, že emigrácia prudko vzrástla a v súčasnosti žije v zahraničí viac ako dva milióny občanov.
Počas piatich rokov tvoril Jose Fernandes súčasť týchto štatistík. Starostlivá, ale nezamestnaná hlava rodiny, sa pri hľadaní práce rozhodla odísť z domovskej krajiny do Švajčiarska. Najprv chcel so sebou vziať aj manželku a jeho tri deti, vyskytol sa však problém - Bruno, jeho prostredný syn, odmietol odísť. Horšie však bolo, že hrozil útekom, ak bude otec trvať na svojom pláne.
V tom čase hral v mládežníckych výberoch Boavisty Porto a Bruno Fernandes nebol ochotný opustiť svoj miestny tím. „Vo Švajčiarsku nevedia hrať futbal,“ opakovane tvrdil svojim rodičom.
Nakoniec bolo jeho želanie splnené. Zatiaľ čo Brunov otec, Jose, si zbalil kufre a odišiel za prácou do novej krajiny, jeho mama Virginia Borgesová zostala v Gueifaes - v štvrti na okraji mesta Maia, 15 minút od Porta, aby sa mohla prizerať futbalovému snu svojho syna.
Toto neuveriteľne ťažké rozhodnutie sa vyplatilo oveľa skôr, ako by Virgínia čakala. Bruno, ktorého si všimol skaut z talianskeho klubu Novara počas zápasu hráčov do 19 rokov, dostal v polovici roku 2012 lákavú ponuku opustiť svoj domov. Vo veku 17 rokov prišiel čas na odchod, keď sa Novara a Boavista dohodli na poplatku 40 tisíc eur za prestup mladého hráča.
Keď v auguste 2012 išiel Bruno Fernandes na letisko v Porte, nečakali ho žiadne kamerové štáby. Žiadni fanúšikovia. Žiaden rozruch. Okolo boli iba jeho blízki. Keď v januári 2020 opustil Portugalsko, tak boli okolnosti veľmi odlišné. Nebol to neznámy tínedžer, ale jeden z najobletovanejších futbalistov v Európe, ktorý v Sportingu dosiahol neskutočné štatistiky: 63 gólov a 48 asistencií v 135 odohraných zápasoch. Bol to hráč tak dominantný, že jeden z jeho spoluhráčov, Macedónčan Stefan Ristovski, mu bez okolkov povedal: „Prosím, zostaň s nami ešte budúcu sezónu. Inak sme v pr..li.“
V Lisabone sa Fernandes tešil obzvlášť plodnému partnerstvu s holandským útočníkom Basom Dostom, ktorý sa minulý rok presťahoval do nemeckého Eintrachtu Frankfurt. „Je technicky dokonalý,“ povedal Dost pre portál FourFourTwo. „Bruno má vynikajúci prvý dotyk s loptou a neuveriteľnú strelu - niečo, čo som okolo seba tak často nevidel.“
A mal pravdu: fanúšikovia Sportingu nevideli takého výrazného záložníka na svojom trávniku od čias bulharskej legendy Krasimira Balakova ešte v prvej polovici devätdesiatych rokov.
Nebolo teda prekvapením, že po prestupovej ságe, ktorá sa ťahala niekoľko mesiacov, sa v portugalskej televízii naživo vysielal príchod Fernandesa na letisko Tires a jeho nalodenie na palubu súkromného lietadla smerujúceho do Manchestru. A to išiel iba na lekársku prehliadku. Bol to však aj znak toho, ako ďaleko sa muž z Maie dostal.
„Vo futbale pôsobím už dlho a môžem vás ubezpečiť, že Bruno Fernandes je najlepší hráč, akého sme v Portugalsku za posledných niekoľko sezón mali,“ povedal bývalý prezident Sportingu Sousa Cintra. „A čo je dôležité zdôrazniť: je to ešte lepší človek. Je to typ športovca, ktorý môže váš tím iba vylepšiť. Je zdvorilý a odhodlaný. Vniesol do našej šatne úplne novú dynamiku, vždy svojich spoluhráčov povzbudzoval a nabádal ich, aby behali až do poslednej kvapky potu. Bol pre Sporting to, čo Ronaldo pre Real Madrid: kompletný futbalista.“
Netrvalo dlho a fanúšikovia Manchesteru United to zistili sami. Fernandes, ktorý debutoval pri februárovej bezgólovej remíze s Wolves, začal ukazovať svoju tvorivosť v strede poľa výberu Oleho Gunnara Solskjaera. Gól či asistenciu zaznamenal v každom zo svojich ďalších štyroch zápasov v rámci anglickej Premier League. Presadil sa aj v derby zápase so City, ale vtedy ešte netušil, že tento zápas bude posledným v Premier League na ďalšieho tri a pol mesiaca.“
Fernandes okamžite prebral taktovku v zálohe a výrazne pomohol United otočiť priebeh sezóny, ktorá sa zdala stratená. Dopad tohto 25-ročného hráča nezostal bez povšimnutia na tribúnach, keď ohromení priaznivci diablov nadšene skandovali jeho meno a začali ho prirovnávať ku Cristianovi Ronaldovi.
Číslo 18 sa prispôsobilo životu v Anglicku oveľa rýchlejšie, ako sa čakalo. Najmä Solskjaer nešetril chválami na portugalského reprezentanta. Nór ho označil za „zmes Paula Scholesa a Juana Sebastiana Verona“, a tvrdil, že „jeho mozog je zjavne rýchlejší ako mnohých iných hráčov“ a ocenil jeho „X-faktor pre tím“.
Transferová čiastka 55 miliónov eur sa okamžite zdala ako veľmi dobre vynaložené peniaze. Niektorí už tvrdia, že je najlepšou posilou v náročnej ére United po odchode Fergieho z klubu. Je pravda, že latka doteraz nebola nasadená vysoko, ale tí, ktorí tvrdili, že Fernandes sa nedokáže presadiť v náročných zápasoch Premier League, sa napokon mýlili.
Fernandes nemal vždy taký nos na góly. Vo svojich začiatkoch pôsobil skôr v obrane ako v strede poľa, a hoci nebol veľmi nadšený hrať na pozícii stredného obrancu, neskôr uznal, že táto skúsenosť z neho urobila ešte lepšieho hráča. A za to je vďačný najmä jednému mužovi: Sergiovi Marquesovi, ktorému po prestupe do Manchesteru United poslal ako prvému správu.
Marques bol jeho prvým futbalovým trénerom. Zoznámili sa, keď mal Fernandes iba sedem rokov a stal sa hráčom FC Infesta, malého klubu v Matosinhose neďaleko Porta.
„Brunov veľký potenciál som videl od samého začiatku,“ povedal Marques pre FourFourTwo. „Bol to futbalový diamant, ktorý potreboval obrúsiť. Trénovali sme v pondelok, v stredu a vo štvrtok. V sobotu sa hral zápas. Videl som, že chce ešte viac a tak som sa ho spýtal, či by mal záujem ešte aj o individuálne tréningy. Povedal áno a tak sme sa každý utorok o 18:30 stretli a pracovali na jeho rozohrávke a ovládaní lopty.“
Fernandesove sľubné vystúpenia na regionálnom mládežníckom turnaji Infeste prilákali skautov Porta, ale nakoniec zakotvil u rivala v Boaviste, ktorý mu ponúkol cestu mikrobusom do svojho tréningového komplexu a späť domov.
Do svojich pätnástich rokov hral Bruno väčšinou ako stredný obranca. Jednoho rána si však zavolal svojho trénera stranou a vyhlásil, že už nechce hrať v obrannej formácii. Požiadal ho, aby bol namiesto toho zapožičaný do Pasteleire, tímu zo susedstva. A práve tam sa na neho osud zrazu usmial.
„V tom čase sme hodnotili hráčov - kde by mohli byť viac produktívni a na ktorých pozíciách by mali hrať. Robíme to vždy na začiatku každej sezóny,“ spomínal tréner Pasteleira Antonio Peres. „Keby sme v tom čase mali v našom tíme číslo 10, možno by sa na ihrisku neposunul smerom dopredu. Bruno využil svoju príležitosť. Bol okamžitým hitom - skóroval takmer v každom zápase. Ako kapitán nastavil Bruno ostatným latku veľmi vysoko. Po tréningu vždy ešte pracoval sám, trénoval priame kopy a strelbu na bránu.“
„Bol o dva alebo tri roky pred ostatnými mladými hráčmi v tíme,“ povedal Abilio Novais, bývalý futbalista, ktorý trénoval Fernandesa v klube Boavista. „Na svoj vek bol mimoriadne zrelý. Mal taktické vedomosti, ktoré ma šokovali. Stále si pamätám, keď sme hrali proti Gil Vicente, a v polčase sme riešili problém so stredným obrancom. Potrebovali sme niekoho, kto by ho nahradil, a Bruno sa okamžite ponúkol. Podal vynikajúci výkon.“
„Úprimne, nemal som toho veľa, čo by som ho musel učiť. Možno ešte len začínal ako hráč, ale už vtedy som nepochyboval o tom, že ak bude chcieť, tak sa z neho v budúcnosti môže stať vrcholový manažér. Na ihrisku už tak pôsobil.“
Brazílčan Rodrigo Mann, jeho bývalý spoluhráč z Boavisty, ktorý sa potýkal so zraneniami a teraz hrá za Prescot Cables v Northern Premier League, nie je z prerodu svojho bývalého kolegu na superhviezdu vôbec šokovaný.
„Ak ste ho sledovali na ihrisku, tak bolo zrejmé, že je to budúca hviezda,“ povedal pravý obranca. „Každý chce samozrejme dosiahnuť túto úroveň, ale zdalo sa, že on to chce viac. Mal neúnavnú pracovnú morálku, išiel po každej lopte, stále si ju pýtal, komunikoval s trénermi i rozhodcami. Bol neskutočne intenzívny.“
Práve jeho charakter bol jednou z vecí, ktoré vynikli, keď sa zástupcovia Novary rozhodli konať. Rozpočet severotalianskeho klubu bol skromný, ale vyslali šéfa skautingu Maura Borghettiho do Portugalska, aby sa z prvej ruky pozrel na Fernandesa, ktorého Novare odporučil jeho agent a švagor Miguel Pinho. Napriek počiatočným pochybnostiam svoje rozhodnutie neľutovali.
„Bol som sa pozrieť na zápas hráčov do 19 rokov a bol jedným z iba dvoch chlapcov narodených v roku 1994. Ostatní boli starší. Nepodával výkon nad očakávania, ale prejavil skvelú osobnosť a vynikajúce technické schopnosti. Mám podozrenie, že pravdepodobne vedel, že ten deň sa na neho niekto prišiel pozrieť. V určitých momentoch pracoval mimoriadne tvrdo. Ale bolo nepopierateľné, že mal talent.“
„V tejto sezóne hrala Novara stále v Serie A, ale chystala sa na zostup do Serie B. Našim cieľom bolo prilákať mladých hráčov, ktorých trhová hodnota by mohla v nasledujúcej sezóne potenciálne stúpať.“
Nakoniec dospeli k záveru, že Fernandes bude vhodnou posilou. Po dohode s Boavistou pozvali Taliani Bruna i jeho mamu, aby dokončili prestup a spravili im prehliadku mesta.
„Pred odchodom mu jeho matka vložila do vrecka 50 eur pre prípad, že by si tu potreboval niečo kúpiť,“ spomínal tréner Pasteleira Peres. „Bolo to maximum, čo mu v tom okamihu mohla dať.“
„Je to chlapec, ktorý nikdy nepočítal s plánom B. Istý čas som ho musel autom brávať na tréningy, pretože jeho rodičia nemohli šoférovať. Brunovým jediným cieľom bolo dať im nejaké dôvody na úsmev.“
Zo svojho skromného prostredia Fernandes sledoval, ako boli jeho blízki nútení opustiť svoj domov pri hľadaní svetlejšej budúcnosti. Chvíľu po tom, čo jeho otec odišiel do Švajčiarska, urobil to isté aj jeho o šesť rokov starší brat, ktorý bol zároveň Brunov veľký vzor. Hráč nižšej ligy Ricardo však predčasne zavesil kopačky na klinec a pracoval ako asistent v nemocnici v Anglicku. Teraz šiel ďalej aj Bruno, ale z vlastnej vôle.
Po príchode do Talianska v roku 2012 nerozumel po taliansky ani slovo. A aby toho nebolo málo, tréner Novary Attilio Tesser zakázal novým hráčom počas prvého mesiaca hovoriť po anglicky.
Ale stredopoliar, ktorý sa blížil ku svojim osemnástym narodeninám, dokázal prekonať všetky počiatočné problémy. V devätnástke Novary zostal iba tri mesiace, pretože jeho výkony mu rýchlo vyniesli miesto v prvom tíme, ktorý sa po slabom začiatku sezóny nachádzal v tabuľke až v jej dolnej polovici. Novara sa napokon prebojovala až na piatu priečku a zahrala si v play-off. Fernandes, ktorého miestna tlač označila za „Novarskú Maradonu“, sezónu ukončil s 23 zápasmi, štyrmi vsietenými gólmi a narastajúcim záujmom o jeho osobu z veľkých klubov ako Juventus či Miláno. „Pre nás mal určite rovnakú hodnotu ako Maradona,“ povedal Borghetti.
Fernandesa napokon v lete 2013 získalo Udinese. Prilákali ho prísľubom pravidelného miesta v základnej zostave a obrovským navýšením mzdy, ktorá vtedy bola na úrovni 1500 eur mesačne. V Le Zebrette napokon strávil tri roky a vytvoril si špeciálne puto s klubovou legendou Antoniom Di Natalem.
„Dráždi ma,“ povedal Di Natale. „Je veľmi mladý a má viac schopností ako ktokoľvek z nás - má dve neuveriteľné nohy, ale niekedy sa iba necháva unášať zápasom.“
Di Natale chcel od Fernandesa vidieť ešte viac. A Fernandes zasa chcel viac od Udinese. Aj z tohto dôvodu v roku 2016 opäť prestupoval - tentokrát do Sampdorie. Tam si obliekol dres s číslom 10, ktorý kedysi nosil Roberto Mancini. Nedostatok ambícií klubu - konkrétne desiate miesto v Serie A a žiaden významný postup v Coppa Italia - však boli problémom. Na štadióne Stadio Luigi Ferraris tak odohral iba jednu sezónu a vrátil sa do svojej domoviny.
Sporting za neho vyplatil 8,5 milióna eur, čo bola druhá najvyššia čiastka v histórii portugalského klubu. Vo svojej debutovej sezóne bol vyhlásený za hráča roka v Primeira Liga. Tento sľubný štart však narušila skupina 50 ultras, ktorá, frustrovaná z toho, že sa tím nekvalifikoval do Ligy majstrov, vtrhla do tréningového komplexu a v máji 2018 zaútočila na tím opaskami, palicami i päsťami.
„Nikdy som niečím takým neprešiel - bál som sa, čo sa môže stať mojej rodine, a po útoku som požiadal svoju manželku, aby vzala moju dcéru a ponáhľala sa do Porta,“ uviedol po incidente Fernandes. Dokonca si najal súkromnú ochranku.
Napokon bol jedným z deviatich hráčov, ktorí rozviazali s klubom kontrakt. Do klubu sa však vrátil, keď odmietol ponuky z Anglicka i Španielska. Jeho mzda v Lisabone sa zdvojnásobila. To bola jeho satisfakcia. Na tlačovej konferencii prezident klubu Sousa Cintra - nevediac, že má zapnutý mikrofón - dokonca ponúkol svojej hviezde svoj prázdninový dom pre prípad, že by si pár dní chcel odpočinúť na pláži Algarve.
Zatiaľ čo niektorí priaznivci spočiatku pochybovali o Fernandesových dôvodoch návratu do klubu, ten im odpovedal najproduktívnejšou sezónou záložníka v histórii európskych klubov. Úžasných 32 gólov a 17 asistencií v sezóne 2018/19 prekonalo predchádzajúci rekord, ktorý dosiahla brazílska hviezda Fenerbahce Alex v sezóne 2010/11. Navyše sa z neho stal veľký vodca v šatni portugalského klubu.
„Už v druhej sezóne sa z neho stal kapitán,“ povedal útočník Dost. „Aj keď bol mladý, mal vodcovské vlastnosti. Dobre komunikoval s ostatnými hráčmi v našom kádri.“
Brazílsky krídelník Raphinha súhlasil. „Na všetkých hráčov mal obrovský vplyv,“ povedal krídelník Leeds a jeden z najlepších Brunových spoluhráčov v Sportingu. „Predtým, ako som vôbec spečatil svoj presun z Vitorie de Guimaraes, už so mnou hovoril, radil mi a odporúčal mi, aby som zostal pokojný. Je rodeným vodcom. Po tom, ako ma privítal v Lisabone, sa mi stal bratom a budem mu za to navždy vďačný.“
Nechajme sme teda prekvapiť, čo má ešte pre nás skvelý záložník pripravené v drese anglického veľkoklubu.