V prvom blogu som okrem iného písal aj o „generácii 92", ako sa zvykne hovoriť partii okolo Beckhama, alebo aj Fergusonových deťoch a o ich prínose pre Manchester United. V lete si mnohí možno s nostalgiou zaspomínali aj na ich reprezentačné časy.
Ktovie, či by Albion nedopadol na veľkých podujatiach bez Nevillovcov, Butta, Scholesa, či Beckhama a neskôr Carricka, Rooneyho, alebo Ferdinanda tak ako v Brazílii. Už na MS v roku 1998 bolo viditeľné, že sa na Old Trafforde skladá os pre národný tím. V zostave sa napríklad v nešťastnom osemfinále proti Argentíne objavili Beckham, Scholes, Gary Neville, a Sheringham. Do reprezentácie sa tiež dostali Andy Cole, Phil Neville, Nicky Butt a Wesley Brown, ktorý z akadémie Man U vyšiel neskôr. Dopĺňací mechanizmus Fergusona a jeho fungovanie boli viditeľné aj v „repre". Postupne pribudli Ferdinand, Carrick, Rooney, Richardson, alebo v posledných rokoch Ashley Young, Smalling, Jones, Shaw... Ale u tých zatiaľ nie je veľmi čo hodnotiť, nuž a ak sa pozrieme do minulosti, čím menej hráčov spolu od mládežníckych kategórií vyrastalo v jednom klube (v prípade Anglicka v Man U), tým horšia hra a výsledky sa dostavovali.
Na MS v Afrike 2010 sa teda zo stálic už objavili len Carrick a Rooney, pritom boli časy keď sa na ihrisku či lavičke striedalo aj 6-7 hráčov, ktorí trénovali a vyvíjali sa pod Fergusonom a jeho tímom, alebo aspoň obliekali dres Manchestru United. Niekde v období medzi rokom 1998 až neskorou polovicou minulého desaťročia tu bolo, samozrejme okrem Chelsea (Terry, A. Cole, J. Cole. Wright-Phillips, Lampard), Arsenalu (Walcott, Campbell), Liverpoolu (Gerrard, Carragher), ale aj Leedsu, Newcastlu a iných, tiež mužstvo, ktoré dlhodobo tvorilo os reprezentácie, teda dodávalo hráčov úspešných vo svojom klube so zásadným vplyvom na jej hru a výsledky. Tie síce neboli oslnivé, ale okrem ME 2008, na ktoré nepostúpili, a kde už bola znateľná absencia dosluhujúcich stálic, sa s prehľadom prebojovali na každý veľký turnaj, kde sa dostali do štvrťfinále, alebo vypadli vo vyraďovacej fáze po penaltách. A to bolo niečo čo sa v Anglicku už dlhšie berie ako stráviteľný (ne)úspech.
Na EURO 2000 síce prišiel výbuch, keď Angličania spolu s Nemcami nepostúpili zo skupiny, no ďalšie výsledky opäť nevybočovali z akceptovateľného anglického priemeru. Ale zatiaľ čo v Nemecku si uvedomili, že treba začať od základov, teda od mládeže, z Premier League sa postupne stávala výkladná skriňa futbalu - lenže svetového. V týchto podmienkach mohol každý manažér o ambícii na dlhodobý projekt v štýle Man U akurát snívať. Angličania ku koncu predchádzajúceho desaťročia začali doplácať na svoju prílišnú otvorenosť, na ktorú sú hrdí. Po prehre, opäť s Nemeckom, v osemfinále MS 2010 1:4 celé Anglicko zdieľalo názor odborníkov: "máme multikultúrnu superligu, pár hviezd, ale kto na nich bude makať a kto ich nahradí?". Prišli aj rôzne snahy o obmedzenia, ktoré mali pomôcť najmä mladým hráčom, výsledok je ale naďalej rovnaký. V základných jedenástkach dvoch aktuálne najsilnejších tímov Premier League, Chelsea a Manchesteru City, sa väčšinou objavujú len dvaja-traja Angličania! Terry a Lampard už navyše nereprezentujú.
Tento rok v Brazílii Albion na šampionáte vyhorel, no možno to bolo tým, že Roy Hodgson buduje nové mužstvo. Navyše sa zdá, že sa rodí aj jeho nová os. Úspechy Španielska, či Nemecka, ktorých mužstvá hojne čerpali najmä zo spolupráce hráčov Barcelony a Bayernu, sú najlepším dôkazom dôležitosti naučenej spolupráce z klubov, najmä ak sa dnes hovorí o konci epochy novodobého totálneho futbalu a nástupu rýchlych prechodov do útoku a prekonávania stredu poľa.
V budúcnosti možno vzíde niečo podobné z fantastického komplexu Etihad Campus, ktorí vybudoval Manchester City, viacero hráčov do reprezentácie dodáva Manchester United a Liverpool, dnes však kostra nového, úspešnejšieho Albionu môže vyzerať aj takto: Wellbeck, Walcott, Wilshere, Oxlade - Chamberlain, Gibbs, a Chambers. Všetci sú z Arsenalu.