22. septembra uplynulo 20 rokov od príchodu Arséna Wengera do Arsenalu. Na severe Londýna sa za?ala revolúcia, ale na úspechy družiny okolo Adamsa, Vieiru ?i Henryho nasledujúce generácie nenadviazali. Kde sa stala chyba?
Po druhom zápase Granita Xhaku v drese Arsenalu ho Arséne Wenger pred novinármi vychválil a prirovnal k Emmanuelovi Petitovi. Typologicky podobnému hrá?ovi, ktorý za Arsenal nastupoval po Wengerovom príchode, teda v rokoch 1997-2000.
Mnoho fanúšikov si vtedy uvedomilo, že Xhaka je presne tým, ?o Arsenalu od éry The Invincibles chýbalo - fyzicky zdatným hrá?om s výbornou technikou a skvelou pozi?nou hrou, ktorou nachádza rovnováhu medzi defenzívou a ofenzívou.
Spolupráca medzi Petitom a Vieirom pre Arsenal v roku 1998 vybojovala prvý titul po takmer desiatich rokoch. Po odchode Petita z klubu ho v jedenástke Arséna Wengera nahradil Gilberto Silva, ktorému sa po boku Vieiru darilo rovnako dobre.
Záloha The Gunners hrala futbal, ktorý síce nebol taký atraktívny ako v podaní Barcelony ?i Realu Madrid, no ú?el svätil prostriedky: Vieira s Petitom ?i Gilbertom Silvom boli pre hrá?ov súpera hrozbou. Hrá?mi, s ktorými súboje zvy?ajne boleli.
Niet preto divu, že v rozmedzí rokov 1996 a 2004 bol Arsenal v porovnaní s vtedajšou elitou - Chelsea, Liverpoolom a Manchestrom United - najtrestanejším tímom. Jeho hrá?i videli dohromady až 35 ?ervených kariet - v priemere teda približne štyri za sezónu.
Obdobie temna
Potom však prišlo obdobie temna. V roku 2005 z klubu odišiel aj Patrick Vieira a jeho náhradou mal by? Alexander Hleb. Ten sa však v Londýne nezdržal dlho a už v roku 2008 odišiel do Barcelony. Arsenal bol v zálohe zúfalý.
Šancu od Wengera dostali mladíci Fabregas a Flamini. Hoci sa im od úvodu, najmä v prípade prvého menovaného, darilo, hra Arsenalu sa za?ala meni?. Z futbalu, ktorý bol založený na tvrdej fyzickej hre, sa stal futbal vychádzajúci z nekone?ného množstva prihrávok.
Od úvodu pritom všetko nasved?ovalo tomu, že Wenger postupuje v súlade s celoeurópskym trendom: v tom ?ase totiž za?ala dominova? Barcelona, ktorej štýl Arsenal kopíroval. Na Ostrovoch však na úspech šancu nemal.
Ukázalo sa to najmä v zápasoch proti Chelsea - tímu, ktorý José Mourinho pretransformoval na robustný celok. Netreba pripomína?, že z posledných 14 zápasov proti Mourinhovi vyhral Arséne Wenger jediný...
Francúzsky manažér však trval na svojom. Po odchode Flaminiho do klubu pribudol Mikel Arteta, neskôr dokonca aj Santi Cazorla, ktorý síce spo?iatku hrával na poste ofenzívneho záložníka, no neskôr sa presunul bližšie k defenzíve.
Hrá?i Arsenalu podstupovali ?oraz menej súbojov, no zárove? si ?oraz ?astejšie prihrávali loptu. Rozdiel medzi po?tom súbojov a po?tom prihrávok sa neustále prehlboval. Dokonca až do sezóny 2014/2015.
„Arsenal je klub s bohatou históriou a výbornou filozofiou, no s takýmto typom hrá?ov v strede ihriska titul nikdy nezíska. Wenger je naivný, alebo tvrdohlavý a arogantný - ur?ite však vie, že jeho záloha potrebuje viac sily,“povedal pred letom Gary Neville.
Šanca na zlom?
Prvý náznak zmeny sa vo Wengerovom myslení objavil v januári 2015, kedy sa do základnej jedenástky v zápase proti Manchestru City objavil neskúsený, no mimoriadne tvrdý Francis Coquelin. Skvelým výkonom si vtedy vypýtal stále miesto v kádri The Gunners.
Nádej na zmenu dávajú aj aktivity Arsenalu v aktuálnom prestupovom okne. Výborným ?ahom bolo získanie Granita Xhaku, stredopoliara, ktorý patril v štatistikách Bundesligy medzi najlepších v po?te súbojov i získaných lôpt.
Rozumným krokom bolo aj angažovanie Lucasa Peréza - agresívneho úto?níka, ktorý Kanonierom dlhodobo chýbal. ?asy Chamakha, Bendtnera ?i Sanoga, ktorí sa na severe Londýna výraznejšie nepresadili, sú, zdá sa, nadobro pre?.
Všetko nasved?uje tomu, že Arséne Wenger si spomenul na to, že ostrovný futbal je tvrdou hrou, a že ak chce vyhráva? trofeje, jeho mužstvo musí vzbudzova? strach. V Londýne nastal ?as na druhú ?as? Francúzovej revolúcie.