Krídelník narodený v meste Cambridge strávil v jednom z najslávnejších klubov sveta sedem rokov, čo znie úctyhodne, no spomenúť je tiež nutné, že počas tohto obdobia si na svoje konto v drese Manchestru United pripísal len sedem štartov. 47-ročný bývalý futbalista vyrozprával svoj neslávne slávny príbeh magazínu FourFourTwo.
Na to, aby ste sa presadili medzi futbalovou elitou, potrebujete viac než len talent. Je to otrepaná fráza, veta, ktorú počúvame z každej strany, o jej pravdivosti ale svedčia príbehy mnohých mladíkov s obrovským nenaplneným potenciálom. Ich cestu na vrchol zastavila stagnácia progresu, pričom v momente, keď sa im prestalo dariť, o nich zrazu všetci stratili záujem.
V tomto ohľade sa bývalý tínedžer Manchestru United, Giuliano Maiorana, nijako nelíši. Navonok sa jeho príbeh môže zdať ako nešťastná zhoda viacerých smolných náhod, v žiadnom prípade však nie neobvyklá. Pokiaľ sa ale pozrieme na jeho kariéru trochu hlbšie, vidieť môžeme, že jeho cesta bola oproti iným mladíkom, ktorí 'zlyhali', tak trochu odlišná.
Nové meno
Všetko sa to začalo skúškou. Po doporučení manažéra Histonu, Alana Doyla, a pozitívnych ohlasoch aj od skautov z Lincolnu, sa Maiorano dostal z desiatej najvyššej ligy ako devätnásťročný na skúšku až do slávneho United.
"Prvá vec, ktorá mi prebehla hlavou bola, že tu neexistuje ani len najmenšia šanca, že by ma podpísali,"vraví vo svojom dome v Cambridgi."V prvý deň tréningu sa ma Brian Kidd spýtal, ako sa volám. Povedal som, že Giuliano. 'Ako ťa volajú skrátene?' Povedal som, že Ju. 'Fajn, takže Jules'."
"'Jules?!' Aj tak na tom príliš nezáležalo, pomyslel som si. Budem tu tak či tak iba týždeň, rozhodne ma neplánujú podpísať."
Vyrobený v Histone
Maioranove schopnosti boli neobrúsené: nikdy predtým možnosť trénovať na elitnej úrovni nemal, rovnako tak nedostal žiadnu podobnú príležitosť. Až dovtedy sa živil prácou v kaderníctve, kde strávil osem mesiacov ("Bol som neschopný a neužíval som si to - moja úloha spočívala len v robení kávy a zametaní podlahy za 27.50 libry na týždeň"),pričom najväčšia zmena jeho života preňho bol odchod do talianskeho obchodu 'Giulios', kde predával oblečenie.
"Veľa ľudí pritom prekvapilo, že mi na dvere nezaklopali ani ľudia z krajskej súťaže. Spomínam si, že sme ako mladíci hrali proti tímu, ktorý bol tak o dve ligy vyššie ako my, a vyhrali sme 3-1, pričom ja som strelil dva góly, trafil brvno a vytvoril aj zopár šancí. Po zápase mi bolo povedané, že duel sledovali skauti z kraja, no neozvali sa mi."
Na skúšku bol tak povolaný k miestnemu klubu Cambridge United, neskôr strávil istý čas aj v Brentforde, no k žiadnemu výraznému posunu v kariére nedošlo. V čase, keď tak čerstvo oslávil svoje osemnáste narodeniny, sa trápil v nedeľnej lige hrajúc za tím, ktorý založil jeho vlastný otec, pričom Maiorana bol s pozíciou najlepšieho hráča medzi amatérmi spokojný.
"Jednoducho som bol šťastný, že som mohol hrať futbal za tím môjho otca. Mal talianske mužstvo, ktoré hrávalo na lokálnej úrovni v Cambridgi, a mňa tešilo, že som mohol byť jeho súčasťou. Následne ma získal Histon, kde som hrával zápasy päť na päť, a tam sa to celé naštartovalo - hrávať som začal aj v soboty ako poloprofesionál."
Na tréningoch Červených diablov po boku hráčov ako Bryan Robson, Steve Bruce či Normal Whiteside, ale Maiorana žiaril. Jeho schopnosti nadobudnuté hodinami strávenými hraním pouličného futbalu mu stačili, vynikal dribblingom a jeho potenciál bol následne odmenený možnosťou zahrať si proti Birminghamu City.
Zoznámenie s Fergiem
S číslom jedenásť na drese Maiorana na ľavom krídle žiaril, výborne sa presadzoval v súbojoch s obrancami súpera a pre svoj tím dokázal vybojovať i pokutový kop. Alexovi Fergusonovi to stačilo už po polčase, hráčovi na mieste ponúkol štvorročný kontrakt. Manažér neskôr jeho výkon opísal"ako jeden z najlepších v podaní hráča na skúške, aký som kedy videl."
"V stredu večer som ešte hral za Histon, pričom po zápase mi bolo povedané, že ma sledoval skaut United, čo som považoval za nereálnu hlúposť. V sobotu v priebehu toho istého týždňa som zistil, že ma chcú na skúšku, a tak som to začal brať už o niečo serióznejšie. Dúfal som, že do Manchestru nebudem musieť ísť hneď, povedal som si, že by to ideálne bolo tak o tri, možno štyri týždne, veľmi ma to totiž znervózňovalo."
"V nedeľu mi povedali, že chcú, aby som prišiel už deň nato a v utorok som už hral skúšobný zápas, v polčase ktorého mi doniesli zmluvu. Magazín 'Shoot' si ma vtedy v roku 1989 odfotil a umiestnil ma na titulku."
Bolo to ako z rozprávky, ako vraví sám Maiorana, doslova smršť. Presťahoval sa do Manchestru a účinkoval tam po boku ďalších mladíkov, Ryana Giggsa aj Adriana Dohertyho, ktorých kariéry boli na chvíľu tiež prerušené pre zdravotné problémy. Dohertyho príbeh je predmetom knihy Olivera Kaya s titulom 'Navždy mladý', pričom pozitívne naňho spomína aj Maiorana."Bol to milý chlapík, zvykli sme spolu hrávať na gitaru. Bol však nahnevaný na Boba Dylana."
"Tie parádičky si musíš odpustiť"
Maiorana si v tejto sezóne pripísal za United štartov viacero, v ani jednom z odohraných duelov prejavenú dôveru nesklamal, práve naopak, anglický rodák žal úspech. Jeho neortodoxné zručnosti však boli natoľko jedinečné, že sa v hre ukázali skôr ako nevýhoda.
"Skúšal som si nožničky z postrannej čiary, rovnako tak zakončenia pätou či následné saltá. Jedného dňa si ma tak Ferguson pozval do svojej kancelárie a povedal mi: 'Tieto parádičky si musíš odpustiť'. Ja som mu však odpovedal, že takýmto spôsobom si užívam futbal."
"Tešilo ma, keď sa mi podarilo postaviť fanúšikov na nohy. Do postele som zvykol chodiť zamýšľajúc sa nad šialenými vecami, ktoré by som s loptou mohol ukázať, pretože mňa preberanie a následné nahrávanie lopty na vzdialenosť dvoch metrov príliš nebavilo. Páčilo sa mi skúšanie nových vecí, vďaka ktorým si ľudia naše zápasy pamätali."
"Niečo podobné som spravil proti Sheffieldu, keď som hral za rezervu. Pamätám si, že lopta už smerovala za postrannú čiaru, no ja som ju dobehol a následne zasiahol pätičkou. Preletela tak pomedzi dvoch obrancov, a kým sa oni stihli otočiť, ja už som bol na druhej strane. David Meek napísal do miestnych novín, že pokiaľ by to spravil nejaký Brazílčan na Majstrovstvách sveta, zapísal by sa do historických archívov."
"Mal som šťastie, že som sa taký narodil. Ľudia mi často hovorili, že veci, ktoré robím, sa jednoducho naučiť nedajú. Dokonca aj Paul Ince, ktorý hral za Anglicko, mi povedal: 'Netuším, ako to robíš, keď utekáš s loptou a nadviažeš na seba troch obrancov. Ja sa jednoducho vždy pozriem pred seba a pošlem ju okamžite niekomu inému.' Ja som si vtedy pomyslel: 'Veď hráme futbal, na lopte by sme sa predsa pohodlne cítiť mali'."
Hlavne ho nenahnevajte
Ako však čas plynul, Maioranov vzťah s Fergusonom sa začal zhoršovať. Čoraz častejšie bol nútený navštevovať rezervný tím, pričom jeho manažér mu dôvod neuviedol, sám hráč tak nevedel, čo robí zle.
"Väčšina hráčov, ak nie všetci, začali ako štrnásťroční navštevovať Lileshall School of Excellence, kde z nich vykresali hotových futbalistov, u mňa to tak ale nebolo. Nie je pravda, že by som bol drzý či neúctivý, to rozhodne nie, keď sa však dostanete do fázy, keď vás niekto neustále kritizuje, začnete sa pýtať, či to vlastne za to stojí."
" ma zvykol pred ľuďmi znevažovať. Darren Ferguson mal len hlavu v dlaniach, jednoducho prikyvoval, a tak som za ním raz prišiel a spýtal som sa ho: 'Čo má k**va proti mne tvoj otec? Čo som mu urobil?' V tom okamihu nevedel, ako zareagovať, bol v rozpakoch. To sa zopakovalo hneď viackrát."
"Pamätám si na hranie v Leicestri, kde som odohral skvelý zápas. David Pleat, hlavný tréner ich prvého tímu, tam vtedy bol, aby sa pozrel aj na duel rezervy. Pamätám si, že po záverečnom hvizde ma potľapkal po chrbte a povedal mi, že som bol 'absolútne brilantný'.
"Keď som vošiel do šatne, manažér rezervného mužstva mi povedal, že som odviedol dobrú prácu. Ferguson vošiel a oznámil nám: 'Výborne chlapci, všetci dostávate na zajtra deň voľna. Ty, Maiorana, tu však napochoduješ aj s tými tvojimi sprostosťami.' Pozrel som sa na trénera rezervy, no on sa odvrátil pohľadom. Darren Ferguson si opäť ponoril hlavu do dlaní."
"Cítite sa tak trochu ako niekto vytlačený zo skupiny. Bol som samostatný človek, no mal taký pocit, akoby som za nich hrať jednoducho musel. Je to otázka hrdosti. Fanúšikovia sa čudovali, kričali a pýtali sa, 'prečo vlastne Jules nehrá?' David Sadler z Manchester Evening News napísal: 'Ferguson Julesovi šancu dať musí'."
"I tak som však musel hniť v rezerve aj naďalej, pričom po mojom zranení som nadobro skončil. Ešte predtým som Fergusonovi povedal, že by som chcel odísť, no nepovolil to. Zranil som sa v roku 1991, no posledný zápas som odohral v roku '89, a to je naozaj kopa času v rezerve."
"Niekoľko ráz som za ním prišiel, aby som mu povedal, že ma vôbec nevyužíva, že chcem odísť. On ale aj naďalej trval na tom, že ma nepustí. 'Nie, to neurobím. Dovolili sme odísť hráčom ako David Platt či Peter Beardsley a poriadne sme za to zaplatili.'"
"Dokonca ani Brian Kidd nemohol uveriť tomu, že som nebol v prvom tíme. 'Keby som bol manažérom ja, patril by si medzi kľúčových hráčov mužstva'. Iní hráči, ktorí vypadli z jeho plánov, ako napríklad Van Nistelrooy, Stam alebo Beckham si spravili aspoň dobré meno a mohli tak pomýšľať na dobrý transfer. Mne sa to však nepodarilo, bol som nikto."
Chytený do pasce
Nanešťastie pre Maioranu jeho kariéra prebiehala v čase, kedy boli pravidlá oproti dnešku značne rozdielne, neexistovala napríklad možnosť voľného pohybu hráčov, ktorých kontrakty vypršali. United ho tak mali v hrsti, pričom mu nedali žiadnu inú možnosť ako tráviť čas v rezerve, bez akejkoľvek šance presadiť sa v áčku.
V jeho dobe sa neobjavil ani žiadny zázračný agent, niekto, kto by ho z jeho nočnej mory menom Old Trafford dokázal vytiahnuť. Pri otázke, či si Maiorana myslí, že v dnešnej dobe to majú mladíci oproti jeho ére jednoduchšie, sa pozrel na celú vec futbalista z oboch strán."Môj názor je taký, že v súčasnosti účinkuje v Premier League mnoho priemerných zahraničných futbalistov, takže pre mladíka musí byť dostať sa do prvého tímu omnoho obtiažnejšie."
Ďalší nepríjemný bod zlomu
Aj napriek tomu, že nedostal nikdy výraznejšiu šancu ukázať sa v prvom družstve Červených diablov, Maiorana pokračoval vo svojom progrese aj v druhom tíme manchesterského celku. Postupne však pre svoj tradičný herný štýl, ktorý si vyžadoval veľkú dávku rizika, utrpel v roku 1991 v stretnutí s Aston Villou za rezervu nepríjemné zranenie kolena a jeho kariéra tak bola na konci.
Nebolo to však dôsledkom hrôzostrašného súboja či zákroku súpera, práve naopak, Maiorana sa zranil tak trochu bizarne. Pri snahe plniť si svoje defenzívne povinnosti sa pokúsil odkopnúť loptu zo svojej šestnástky náročnými nožničkami. V momente, keď však jeho noha prudko vyletela za loptou, prišla zrážka s rozbehnutým Dwightom Yorkeom.
"Ten zlomok sekundy,"vzdychne si."Mal som to jednoducho odhlavičkovať, no takýto bol môj štýl hry."Maiorana sa následne snažil uzdraviť a do hry vrátiť, no nikdy sa mu nadobudnúť dostatočnú formu opäť nepodarilo, čoho následným dôsledkom bolo, že s ním klub v roku 1993 rozviazal spoluprácu.
"Darí sa vám pomerne dobre, všetci vám skladajú pochvaly, ľudia hovoria, ako skvele vám to ide, no potom sa zrazu zraníte, a skončíte ako zabudnutý - odhodený niekde na smetisku. Mal som taký pocit, že moja kariéra bola akosi zahrabaná pod koberec. Dokonca aj včera mi niekoľko ľudí na Twittri písalo: 'Vždy som chcel vedieť, čo sa to s tebou vlastne stalo.' Nevedelo sa dokonca ani to, že som bol zranený."
"Bol som nútený vzdať sa a bojovať so svojimi démonmi na vlastnú päsť. Nikdy som následne nepozerával futbal, nechcel som s ním mať nič spoločné, no kdekoľvek sa pozriete, vidíte bránky na detských ihriskách, deti s loptami či ľudí s dresmi. Noviny, správy, tak či tak sa tomu nakoniec nevyhnete a ja som s tým musel istú chvíľu bojovať."
"Keď som zavesil kopačky na klinec, moja hlava nebola v najlepšej kondícii dobrých sedem či osem rokov, nechcel som pozerať futbal, nechcel som sa o ňom rozprávať, dokonca som ani nechcel, aby niekto predo mnou spomínal United. Našťastie som mal pri sebe moju blízku rodinu, moju ženu, ktorú som stretol v Salforde, a moje dve deti. Zvyknem hovoriť, že moje futbalové pôsobenie mi tu v Manchestri síce nevyšlo, no mám z neho aspoň rodinu. Vždy musíte hľadieť na pozitíva."
Krutý svet
Maioranov príbeh môže slúžiť pre mnoho mladých hráčov ako skvelé poučenie, s varovaním, že futbalový svet vždy nie je len o šťastných koncoch."Zvykol som sa o tom často rozprávať aj s Nobbym Stilesom. Dokonca aj v '92-om, '93-om a '94-om kluby masívne naberali hráčov vo veku desať až jedenásť rokov. Tieto deti v akadémiách boli až do svojich štrnástich, keď však mali 15-16, boli vyhodení, a nikto sa už o nich nikdy nezaujímal."
"Teraz berú chlapcov, ktorí majú šesť, sedem rokov, a to správne nie je. Prídete do klubu - obzvlášť veľkého klubu, a tam vám zakážu hrať futbal za vašu školu, a dokonca vám nedovolia ani hrať ho v soboty a nedele s vašimi priateľmi. Vždy vravím, že každý jeden zápas v akadémii je pre nich ako skúška, pretože pokiaľ sa neukážu zakaždým v najlepšom svetle, vyhodia ich."
"Stáva sa to mnohým, futbal znenávidia vo veku šestnásť či sedemnásť rokov, a viac oň neprejavujú záujem. Pokiaľ sa naopak do futbalu zbláznite, a hráte v nejakom veľkom klube, príliš nedbáte na vzdelanie. Keď ste v takomto veku, nemáte žiadny plán A či plán B, máte len plán A - a to je hranie futbalu,"dodal s obrovským poslaním pre súčasných talentovaných futbalistov.